Blog

SEBAĽÚTOSŤ - ÁNO ČI NIE?

 

V živote človeka zaťaženého komplikovanou minulosťou sa môžu objaviť dve krajné polohy vo vzťahu k sebe samému. Na jednej strane ťažká traumatická minulosť môže spôsobiť chladný odstup od seba samého, čo následne vedie k bagatelizácii: „Ale veď sú oveľa horšie prípady. Ľudia na svete trpia oveľa viac ako ja, tak čo sa budem sťažovať.“

Na strane druhej sa môže vplyvom dlhodobej záťaže vytvoriť obranná stratégia, ktorú bežne nazývame „rola obete“. V tejto polohe je človek ponorený do ľútosti so sebou samým, zdôrazňuje svoje utrpenie a volá tak o pomoc, ktorú ale reálne do života nepúšťa. Narušilo by to totiž vypracovanú stratégiu obete potrebnú k prežitiu. „Viem, že by mi to pomohlo, ale...“ (a nasleduje výpočet dôvodov, prečo to nejde).

Je asi zrejmé, že ani jedna krajná poloha nie je z dlhodobého hľadiska prospešná. V terapeutickom procese sa dívame na to, aké obranné mechanizmy používa konkrétny jednotlivec. Stavia sa do odstupu a neľútostného opovrhovania sebou samým? Alebo naopak ponára seba samého do „oceánu“ utrpenia, ktoré je bezbrehé a nepripúšťa riešenia?

Ak ide o človeka, ktorý svoj príbeh znehodnocuje a bagatelizuje, terapia sa zameriava na navodenie vzťahovosti k sebe, k svojmu dávnemu príbehu, k vnútornému dieťaťu. Na tomto mieste je žiaduce vzbudiť ľútosť, nechať sa plakať s vnútorným dieťaťom, citlivo ho brať do náruče a po dlhej dobe konečne cítiť so sebou súcit. Napriek tomu, že deti v Afrike trpia možno ešte viac.... „ja som to tiež nemal ľahké a trápil som sa“. Vzťah k sebe samému rozpustí ľadový odstup, bolesť môže byť odžitá a do tela sa postupne vracia život. Srdce sa otvára nielen sebe, ale začína púšťať do blízkosti aj iných ľudí, zážitky, hodnoty. Tento spôsob existenciálne-analytickej práce sa dobre uplatňuje u depresívnych klientov.

Inak je tomu u ľudí s poruchami osobnosti, ktorí žijú rolu obete preto, aby manipulovali svojim okolím a získavali nad ním kontrolu. Terapeutický proces je zameraný viac na posilnenie vlastných reálnych schopností, autentického pravdivého prežívania a sebareflexie. Namiesto neustáleho manévrovania a vymýšľania spôsobov, ako na seba upútať pozornosť, sa dívame, kde je tento človek spokojný so sebou samým, kde „môže“, „vie“, „je zručný“ a pod. Navodzujeme vnímanie seba samého ako niekoho, kto má silu k zaobchádzaniu so svojim životom a nemusí byť len bezmocnou obeťou. V tomto prípade ide o vymotanie sa z kola sťažovania, manipulácií a ovládania iných. Sebareflexia a nadhľad uschopňuje človeka k tomu, aby tiež naplnil seba samého reálnym životom. Miesto sebaľútosti a vzbudzovania ľútosti u iných postupne môže začať žiť prostú a jednoduchú pravdu – som kto som a nemusím sa pred svetom ukazovať v inom svetle.

Sebaľútosť je preto v terapii témou, s ktorou zaobchádzame vždy v individuálnom príbehu. Niekedy je liečivá... inokedy veľmi deštruktívna. Obecne nie je možné povedať, či je dobrá alebo zlá. Záleží na tom, čo prináša, čo spôsobuje v živote jednotlivca. Vzďaľuje alebo približuje človeka k sebe samému a k pravdivému vyjadreniu seba? Zabraňuje vzťahu k svetu alebo je to inak?

Ak sa pozrieme do svojich životov, môžeme dokonca uvidieť, že sú situácie, kedy nám reflektovaná a vedomá sebaľútosť môže veľmi pomôcť odžiť bolesť a pustiť ju, no inokedy sa nám môže ukázať, že potrebujeme odstúpiť od emócií a aktivovať schopnosť niečo vo svojom živote a správaní zmeniť. Žiť sebaľútosť adekvátne je tiež umením, ktoré sa životom učíme.

(www.existencialna-terapia.sk)