Blog

KEDY JE POMOC NAOZAJ MOŽNÁ?

Príbeh, ktorý som sa rozhodla teraz napísať, nie je z psychoterapeutickej praxe, ale z blízkeho okolia, kde som bola osobne zainteresovaná. Priniesol mi ale dôležité poznanie, ktoré v terapii budem dôsledne aplikovať.

Predstavte si človeka, ktorý je vám blízky a neuveriteľne trpí. Je na hrane prežitia, v ťažkej alkoholovej závislosti, zadĺžený a takmer na ulici. Mladá a ešte stále krásna žena, no zvädnutá ako zlomená ruža. Písala mi, že potrebuje pomoc, že už je na dne a musí už niečo urobiť. Začali sme všetci konať. Celá rodina zmobilizovaná, ochotná zaplatiť liečenie, poskytnúť zázemie a aj psychickú oporu. Rodičia mladej ženy v noci nespávali, báli sa o ňu – či napokon tú liečbu prijme, či tie prosby o pomoc boli myslené vážne, či naozaj je motivovaná ku zmene, lebo cesta zo závislosti si žiada obrovskú silu.
Závislosť je ale krutá záležitosť. Jack London vedel o čom písal v knihe Démon alkohol, keď si sám peklom prechádzal.

Toto žieňa kedysi jemné a citlivé, sa v abstinenčných stavoch stávalo agresívnou sopkou. Hnev až do nepríčetnosti, zastreté zmysly. Už nechcela pomoc. Preklínala rodičov a vyhrážala sa, že ich prebodne nožom. Rodina prechádzala obrovskou skúškou. Je možné pomôcť, ak si človek pomoc žiadal, ale o pár hodín ju totálne odmietol? Po dvoch týždňoch takýchto excesov sme sa vyčerpaní vzdali. Utiekla preč. Odmietla liečenie. V dome ostali len prázdne poschovávané fľaše a doznievajúce obvinenia: „Toto všetko sa mi deje kvôli vám. Stále ma buzerujete a kontrolujete, nenecháte ma voľne dýchať. Vy ste na vine, kvôli vám som takto dopadla. Mala som ťažké detstvo, a preto sa trápim, preto musím piť.“

Áno, mala ťažké detstvo ako mnohí ľudia. No teraz tu stojí dospelá a má možnosť si vybrať, akým smerom sa bude jej život uberať. Vybrala si. Zriekla sa rodičov a momentálne uvažuje nad samovraždou. Bolo pre mňa nesmierne ťažké prijímať bezmocnosť, ktorú som cítila u seba aj u blízkych. Niekedy nie je pomoc možná. Ak sa človek rozhodne byť obeť a hľadať stále vinu len u iných... vtedy pomoc naozaj nie je možná. Do praxe prijímam klientov s otázkou: „chcete sa pozerať do seba? Chcete hľadať možnosti vlastnej transformácie, bez očakávania, že sa zmení okolie podľa vašich predstáv?“ Ak tu zaznie jasné áno, črtá sa viditeľná cesta so svetlom na konci tunela..

Svoju príbuznú som ale už pustila jej osudu. Pokorne s rešpektom k slobode každého človeka. Pomoc sa nanútiť nedá.

(www.existenciálna-terapia.sk)

EXISTENCIÁLNE-ANALYTICKÝ POHľAD NA VIANOCE 

Už nejaký čas žiaria vo výkladoch pútavé vianočné dekorácie a môžu vyvolávať zvláštny pocit napätia v zmysle: "Už by bolo dobré niečo začať zháňať." S postupujúcim časom tento tlak stúpa a mení sa v nákupné horúčky v uliciach miest. Na strane druhej je možné pozorovať aj úplne opačné postoje ľudí. Prejavujú nechuť ku konzumnému zaobchádzaniu s Vianocami a ich duchom. "Sviatky majú byť o láske a rodine, nie o materiálnych daroch a pretekoch, kto nakúpi viac." 
Dokonca badať v diskusiách aj ostrejšie výmeny názorov na tieto témy. 
V hlbšom vnímaní nie je jedno alebo druhé správne. Preciťujem každým rokom viac, ako veľmi je dôležité sa pozrieť do podstaty svojho vlastného vnútra.
"Čo ma motivuje nakúpiť blízkym dary? Je to pocit strachu, že ak neobdarujem, budú so mnou nespokojní?"
"Alebo je to tak, že ma teší obdarovať blizkych darmi, pretože to je moje osobné vyjadrenie lásky k nim?"
"Čo ma motivuje ostať v tichu a v pokoji rodinného kruhu bez prehnaných dekorácií a darov?" "Je to preto, že vzdorujem a mstím sa konzumnej spoločnosti?" "Alebo je to moje osobné vyjadrenie môjho vlastného postoja k Vianociam?"

EMOCIONÁLNA BÚRKA

Pri zaplavení emóciami, akými je napr. strach, smútok alebo hnev, môže byť náročné sa vôľou a úsilím začať cítiť dobre a mať optimistický nadhľad. Dobre mienené odporúčania najbližších ("buď rád za to, čo máš", "nemysli na to", "musíš vidieť pozitíva" atď.) niekedy pomôžu, inokedy ťaživý stav ešte viac zhoršia. 
V emočnej búrke sa okamžitá snaha o nadhľad môže stať únikom od odžitia emočného náboja. Útecha typu: "iní sa majú horšie, nemôžem sa sťažovať", môže byť cúvaním od autentického pravdivého prežívania emócií. Tie ostávajú blokované v tele a majú tendenciu sa neskôr ventilovať v iných situáciách, pri iných ľuďoch alebo ostávajú väznené v tele.
Rovnako ubližujúce môže byť sa v emočnej búrke nechať príliš dlho. V tejto opačnej polohe sa nachádzajú ľudia, ktorí žijú pozíciu obete a trápia sa bez zaujatia vlastného stanoviska. Vtedy ťaživé emócie už nie sú odžité, ale stávajú sa vnútorným svetom - známou realitou jedinca. Nedostáva sa ale k ďalšej fáze, ktorou je odstup, žiaduci nadhľad a pochopenie.
V osobnej existenciálnej analýze pracujeme na fáze popisu situácie, na odžívaní a akceptácii pulzujúcich 
emócií, a napokon na porozumení: prečo sa takto cítim, prečo sa tento vzorec opakuje, kde vznikol a čo mi spôsobuje. Následne vzniká priestor na zaujatie osobného postoja a vedomé zaobchádzanie s realitou. Aktivujeme silu ku konaniu, k oslobodeniu sa od záťažových vzorcov, aby osoba mohla žiť svoj vlastný život.
Emócie nie sú zlé...hýbu životom, potrebujeme ich ako ukazovateľa toho, čo máme radi a čo si neželáme. No nie je potrebné byť nimi zaplavený príliš a pridlho. Vedomé žitie emócií a zaujatie postoja k sebe samému otvára priestor slobodnej autentickej existencii.

(www.existencialna-terapia.sk)

NAČO TRPÍME?

V bolesti sa môžu v mysli vynoriť otázky ako napr.: Prečo sa to deje mne? Prečo to znovu prišlo? Aký zmysel to všetko má? 
Tieto otázky sú zrozumiteľné.. chceme to uchopiť, ohraničiť tú bezbrehú bolesť nejakým vysvetlením. Zarámcovať ju, aby nebola taká zaplavujúca. 
Je ťažké nechápať, načo trpíme...
Bolesť samotná zmysel neprináša. 
V tej chvíli sa najzmysluplnejším stáva možno len základné postaranie sa o seba.
ľahnúť si....dýchať... plakať... požiadať o pomoc...byť v teple..
Telo i vnútro potrebujú pozornosť.
Otázka po zmysle zatiaľ môže ostať bez odpovede.
Zmysel utrpenia nie je v utrpení samotnom... ukáže sa neskôr.
Možno tým, že sa otvoríme vlastnej zraniteľnosti. Že necháme svoje strachy a smútky ukázať sa vo vedomí. 
Nejde o to "načo a prečo" práve ja trpím.
Ide o to, či si dám pozornosť, či beriem vážne seba aj v prepade ku dnu. Ide o starostlivosť a nehu voči sebe aj v tej "žumpe". A ak nie je možné cítiť nehu voči sebe, tak dýchať do toho odporu, dovoliť odporu byť odžívaný..
Zmysel v tej chvíli spočíva v detailoch a malých drobných prejavoch starostlivosti.
Ten vyšší zmysel nášho utrpenia.... sa ukáže v čase, keď ho budeme vládať vidieť.