PRÍBEH MôJHO VZNIKU
Pri hĺbkovej práci sa v terapii rozkrývajú príčiny blokácií postupne - po vrstvách. Za opakujúcim sa ťažkým smútkom, ktorý zdanlivo nemá dôvod; za vracajúcim sa pocitom prázdnoty a vydedenosti zo sveta, za vtieravou tiesnivou úzkosťou... sa často okrem prítomných záťažových faktorov ukrýva oveľa hlbšie zranenie. Súvisí s obdobím, ktoré si vedome najmenej pamätáme, a predsa najviac ovplyvní a naformuje náš život. Ide o obdobie do troch rokov života, ktoré začína príbehom vzniku dieťaťa. V terapeutickom procese sa často ukáže, že dieťa prichádzalo do rodiny za podivných udalostí, alebo sa "vyskytlo" ako neželané či nenaplňujúce očakávania a predstavy rodičov. Niekedy sa emocionálne zaplieta aj do traumatických príbehov svojich prarodičov. Preto (napriek tomu, že si toto obdobie nepamätáme) potrebujeme o ňom veľa zistiť. Mapovať situáciu, do akej sa človek narodil, aby napokon porozumel dávnej núdzi malého dieťaťa, nedosýteného láskou, opaterou, prijatím a pozornosťou.
Následne pracujeme s osobným postojom: svet ma podivne vítal (alebo skôr nevítal), ale čo k tomu poviem ja sám? Čo urobím s dieťaťom vo mne? Ako s ním budem zaobchádzať?
Nikto nemôže zvonka dosýtiť dávny priepastný hlad zranenej bytôstky. No stále niečo môžeme. V existenciálnej osamelosti sme tu pre seba so svojou dospelou náručou. Učíme sa do nej vložiť naše detské utrpenie a už sa neopustiť.
Svet priniesol ťažké podmienky vzniku.... ale stále niečo môžeme..