Blog

OBRAZ ZMŔTVYCHVSTANIA V PSYCHOTERAPII

V tejto chvíli nie je podstatné, či príspevok číta veriaci alebo ateista. Archetypy sú univerzálne a spiritualitu žije každý jeden človek vo svojej osobitej a individuálnej podobe.

Symbol zmŕtvychvstania intenzívne vnímam ako mocný archetypálny vzor v psychoterapii a v tomto sviatočnom jarnom čase sa obraz znovuzrodenia ponúka na každom kroku. Prvé jarné kvety, štebot vtáctva, deti na lúke, hrejivé slnečné lúče ... ale aj vnútorné oživenie duše, nová nádej, radosť a sviežejšie vízie...to všetko prichádza s návratom Svetla.

Návrat oddelených častí do Jednoty

V kozmickom príbehu o vzniku dualitného sveta sa trónny archanjel YOAH´TOH podujal na neľahkú úlohu. Dozvedieť sa, aké to je nebyť v božom poli absolútnej a bezpodmienečnej Lásky. Odtrhol sa od bezpečnej božej reality, kde nebolo nič oddelené. Vytvoril tak "oddelenosť" a stal sa Luciferom. Tento pád bol taký srdcervúci, že strhol so sebou mnoho planét. Zem ako jedna z nich tiež padala hlboko do duality, kde jej obyvatelia začali zažívať protiklady "deň" a "noc". Tieto tisíce a tisíce rokov trvajúce skúsenosti v dualite boli stále náročnejšie. Boh ako absolútna Láska chcel bytostiam pomôcť uskutočniť návrat do svojho milujúceho poľa. Učinil nekonečne ústretový krok k ľudstvu. Poslal svojho syna JEŽIŠA KRISTA, aby priniesol do duality odpustenie a bezpodmienečné prijatie, čím uskutoční zjednotenie a ukončí tak experiment duality.

V každom človeku je v rámci skúsenosti s dualitou prítomný YOAH´TOH i KRISTUS. Návrat Boha v jeho synovi, aby priniesol spásu pre oddelené časti Univerza zažívame ako ľudstvo i na individuálnej úrovni. Archetyp je univerzálny, ale podoba príbehu je nesmierne osobitá a v zážitku každého človeka jedinečná.

V našom podvedomí prebýva neželaný obsah, ktorý nielen že nechceme, ale niekedy ani nemôžeme vidieť, pretože je príliš bolestivý. Niektoré zážitky boli natoľko ťažké, že nebolo možné ich ponechať vo svetle vedomia. Ako oddelené alebo odštiepené kusy sa usadili v tme podvedomia a "vypadnuté" z poľa Jednoty začali žiť vlastným životom. V tme neboli natoľko viditeľné, a teda nepôsobili také priame a bezprostredné utrpenie.

Tieto časti sa ale ukazovali znenazdajky a dožadovali sa pozornosti nepriamo.

Napr. ako náhly záchvat panickej úzkosti.

Alebo sa priplazili pomaly a ťažkopádne v podobe dlhej a nehybnej depresie.

Niekedy sa ozývali náhle a prudko ako traumatický flashback.

U niekoho sa tieto časti sýtili pozornosťou náhradnou cestou v podobe závislostí a bažení.

Alebo sa prejavili sebatrýznením, chorobným hladovaním a ubližovaním si najrôznejšími formami.

Niekedy bolesť spôsobila taký tlak, že ublíženie sebe už nestačilo. Človek začal ubližovať iným, napr. vlastným deťom. Reťazila sa tak bolesť a trápenie nemilovaných častí po celé generácie.

I v osobných príbehoch môžeme zažiť moment ukrižovania a následného zmŕtvychvstania. Kristus svojou láskou a odpustením pozýval tie najtemnejšie bytosti k sebe, späť do merkaby božej. Pozýval zlodejov, vrahov, klamárov. Odpúšťal to, čo by si nikto z prizerajúcich nedokázal ani predstaviť, že by bolo možné niekedy odpustiť. Kristus prišiel navrátiť svet do Jednoty. Nevytváral dualitu, neoddelil nikoho a nič od Boha. Žiaril Láskou, ktorá nesúdi a neodmieta.

Tento mocný proces sa deje i v nás. Bojujúci a unavený Yoah´Toh sa chce vrátiť do pôvodného stavu Jednoty. Odštiepené a opustené časti psyché čakajú na lásku a spasenie. Môže sa tak stať jedinou cestou. Uvidieť ich a priviesť ku Kristovi v nás. Skutočným chrámom je naše srdce. Bod, kde sa spája horizontálna osa emócií a vertikálna osa racionality. V bode tohto spojenia sa nachádza Prítomnosť.

Proces nachádzania oddelených zblúdilých častí je symbolickým ukrižovaním. Často v terapii ide o moment silnej konfrontácie s nechceným obsahom, kedy sa na okamih môže človeku zdať, že je úplne opustený. Výkrik... "Bože, prečo si ma opustil" sa energeticky podobá náreku človeka, ktorý sa díva na realitu opusteného dieťaťa v sebe. "Mama, otec.. prečo ste ma opustili a neochránili ma?"

Vziať seba do náruče a vložiť oddelené časti do srdca znamená vrátiť sa do Jednoty. V človeku žije Kristus ako láska. Láska, ktorá má schopnosť znovu zjednotiť. Vráti osobnosti integritu.

Znovuzrodenie však neznamená naivnú predstavu dokonalého šťastia. Ide o oveľa hlbší a závažnejší proces. Ide o cestu, kedy terapeut dáva otázky a podporuje. Ale klient svoje časti musí uvidieť sám, musí ich sám vziať do náruče a spasiť vo svojom srdci. Je to cesta kríža, ktorý prináša nakoniec nový život v pravdu o sebe samom.

Aj toto som ja.

Aj toto ku mne patrí.

Takáto je pravda.

Nie je však už podstatné, aké to je. Nie je už čierne a biele.

Podstatné je, že to tu je.

Existuje.

Dýcha v jednom rytme.

(Lucia Kubinová, www.existencialna-terapia.sk)

NAPRIEK TOMU BUDEM ŽIŤ

Pri intenzívnych a hlbokých procesoch s klientami v čase dlhotrvajúcej kovidovej krízy, sa začala pomerne často objavovať téma, ktorá bola dlhší čas nevyslovená. Bola úplne logicky prekrytá bazálnou obavou o zdravie a celkové fyzické prežívanie tejto náročnej situácie. Po dlhých mesiacoch sa ale psychika postupne adaptovala - u niektorých si našla oporu v bezpečnostných opatreniach, u iného v dôvere v silu imunity tela. Dlhodobo existovať len v udržiavaní bezpečia nie je úplne možné. Zvlášť u mládeže je to priam nemožné. V človeku totiž žije neutichajúca túžba po radosti, po vzťahoch, po zážitkoch. Bez žitia vzťahov sa priplíži depresia.

S klientami sa dívame na možnosti, ako žiť napriek obmedzeniam, napriek atmosfére v spoločnosti, ktorá je teraz všeobecne ťaživá a dusivá (doslova dusivá v respirátoroch).

Objavuje sa téma, ktorá ako lekno začína klíčiť v bahne - symbolicky ide o bahno a tiene našich strachov a úzkostí, ku ktorým sa chtiac či nechtiac musíme priblížiť. Ide o tému hľadania zmyslu v realite, ktorú obsádza vírus a kolektívny strach. Zmysel ako hodnota, ktorú si individuálna bytosť volí ako najlepšiu z možných hodnôt, vyrastá z bahna a rozvíja sa ako nádherný kvet. Žiari na emocionálnych vodách a tým, že povstal z bahna, disponuje nesmiernou silou.

Človek, ktorý sa bol ochotný pozrieť do osobného "bahna" a nájsť tam výživu pre novo nájdenú hodnotu, prestal hľadať skratkovité východiská a úniky (napr. v alkohole, počítačových hrách a pod.). Dozrel v bytosť, ktorá si jasne a osobne volí, čo bude robiť a čím žiť v danej realite. Uvediem príklad.

Mnohí (mladí ale aj niektorí starší ľudia) boli zvyknutí na bohatý sociálny život, na časté návštevy klubov, diskoték, divadiel, pohostinstiev, reštaurácií a kaviarní a okrem toho sa mnohí venovali cvičeniu vo fitkách a telocvičniach, navštevovali záujmové kurzy. Úplne zrozumiteľne ich drasticky zasiahli zákazy a obmedzenia. Nielen, že čelia strachu o svoje zdravie a zdravie blízkych, museli sa v prvých mesiacoch vyrovnávať s nárazovou zmenou svojho režimu dní.

S klientami sa v procese dostávame k témam, ktoré teraz majú čas a priestor prísť. Ide o hlboké emocionálne zranenia z minulosti, doteraz precízne ukryté pod množstvom aktivít a stretnutí s inými ľuďmi. Tieto osobné bolesti sa logicky ozvú, keď nie je veľa iných podnetov a podvedomie začne "presakovať" skrz to ticho a nehybnosť lockdownových dní. Zvlášť partnerské vzťahy urýchľujú tento proces, lebo dvojica si navzájom zrkadlí obsahy podvedomia a opäť... niet veľmi kam ujsť. Často počujem od klientov: "Kamaráti sa boja vírusu a nechcú sa stretávať." "Niet kam ísť."

Ako žiť v takej náhlej konfrontácii so sebou samým, navyše ak to najbližší podčiarkujú svojimi reakciami, ktoré v ponorkovej atmosfére tak "strašne lezú na nervy".

V prvom rade potrebujeme odbremeniť podvedomie od neustáleho dookola sa opakujúceho programovania strachu. Počúvať dennodenne niekoľko hodín len o tom, aké nebezpečenstvo nám hrozí, aké sú štatistiky, čo zlé sa stalo a pod. prehlbuje bezbrehú úzkosť a bezmocnosť. Nejde o útek od reality a zakrývanie očí, ale o základné zachovanie si psychickej sily a integrity osobnosti. Vieme, že opakovanie sa hlboko zarýva a ukotvuje v podvedomí. Ak denne už celý rok počúvame len o nebezpečenstve, je zrejmé, že podvedomie sa naplní prevažne len strachom a prežívaním ohrozenia. Človeka tak pohltí strach a život začne byť iba o zabezpečovaní sa.

Toto odstrihnutie sa od negatívnych správ postupne vráti človeku silu a dôveru v život a v to, že na svete existuje aj dobré a pekné. Toto nám aj pomôže pri spracúvaní tém, ktoré sa otvorili v tichu a izolácii.

Postupne začíname meniť pohľad z uhla "čo sa nesmie a nedá" k tomu, "čo si dovolím a čo cítim, že chcem."

Pozornosť smeruje k tomu, čo v danej realite môže podporovať život. Často zistíme, že toho vôbec nie je tak málo. Vybavujem si mladé dievča, ktoré sa začalo aktívne venovať bicyklovaniu a online kurzom jógy, jej telo ožilo, do tváre sa vrátila radosť, vrátil sa pokojný spánok. Iní klienti objavili svet literatúry, prírody, meditácií. Predtým prepracovaní ľudia našli v sebe schopnosť relaxovať, odpočívať, vypnúť preťaženú myseľ. Poznám aj takých, čo napriek obmedzeniam žijú naďalej aktívne a dokonca pomerne spoločensky.

Záleží na tom, čo individuálna bytosť cíti a potrebuje, a najmä, kam dá ťažisko svojej sily. V. E. Frankl prežil koncentračný tábor a hovoril o vzdornej sile Ducha, ktorý si aj v obmedzených podmienkach ponecháva svoj potenciál a nastavenie žiť slobodne. To nám nikto vziať nemôže.

Ak sme sa stretli a zaoberali svojimi úzkosťami a strachom dostatočne hlboko a osobne (myslím tým, pozrieť sa na svoje vlastné obavy a bloky, nie sa zaoberať strachom kolektívu), môže na emocionálnych vodách rozkvitnúť nový kvet. Silný, jedinečný, vzácny svojou silou preraziť vrstvy bahna a žiť zmysluplne.

(Lucia Kubinová, www.existencialna-terapia.sk)

VZŤAHOVÁ VÝCHOVA, KONTAKTNÁ VÝCHOVA, NEVÝCHOVA.

PREČO NIEKOMU FUNGUJÚ A INÝM NIE?

Dostávam sa k téme, ktorá sa často objavuje v mojom pracovnom i osobnom prostredí, a preto sa na ňu idem pozrieť existenciálnym pohľadom. Téma taká komplexná, zložitá, závažná… a predsa v nej hľadáme jednoduché účinné riešenia.

Výchova dieťaťa je slovné spojenie, ktoré v súčasnosti stráca svoju silu. Nahrádza sa inými pojmami, ako napr. nevýchova, vzťah, pôsobenie, vzájomné ovplyvňovanie. Staršie poňatie výchovy, kde rodič reprezentoval autoritu, sa postupne vytráca. Deti sú v rovnocennom vzťahu s rodičmi, ich potreby sú brané vážne, často naplnené okamžite a bez váhania.

Na jednej strane stoja spomienky generácie súčasných rodičov, ktorí pamätajú striktnú a autoritatívnu výchovu. Tieto mamy a otcovia uplatňujú jemnejšie prístupy, vzťahovo orientovanú výchovu (respektíve dnes často skloňovanú Nevýchovu). Na druhej strane stojí do očí bijúca realita narcisticky sa prejavujúcich detí a mládeže, ktorí nemajú problém vulgárne vynadať babičke v autobuse.

Kde je teda zlatá stredná cesta? Prečo nie je jasné, ktorý prístup je ten správny? Prečo aj urputné hľadanie strednej cesty zlyhalo a stáča sa do extrému?

V terapeutickej praxi sa rodičia sťažujú na to, že ich známym veľmi dobre funguje tzv. Nevýchova, prípadne typ vzťahovej a kontaktnej výchovy, kde dieťa je matkou nosené, dojčené často až do 4 rokov veku, nezažíva tlak ani tresty zo strany rodičov. Rodičia dieťaťu vysvetľujú, prečo niečo robiť nemôže, trpezlivo ukazujú, ako sa žije v tomto svete. Vysvetľujú a vysvetľujú...

Niektorým klientom tento prístup doslova „vyliezol na hlavu“. Čím viac vysvetľujú, tým agresívnejšie sa dieťa správa. Tým urputnejšie tlačí na rodiča, aby sa viac prejavil. Snaživé mamy veľa vydržia. Niektoré boli trpezlivé tak dlho, že skončili na silných antidepresívach. Z dieťaťa rastie nezvládnuteľný a problematický „frkan“, ktorý nevie, kde sú hranice. Kniha o vzťahovej výchove v nejednom prípade letela do smetí.

Ako je možné, že niektorým rodičom tieto prístupy ukážkovo fungujú a iným nie?

Ak sa dívam na rodinu fenomenologicky, uvidím veľmi špecifické a jedinečné prostredie s originálnym zoskupením ľudí. Títo navzájom prepojení ľudia majú v sebe svoje jedinečné príbehy a v podvedomí jedinečný obsah. Podvedomie rodiča je priamo skenované deťmi a tie ho bez zábran ukazujú ako zrkadlo.

Napr. matka dieťaťa chce byť milou a trpezlivou mamou, obáva sa vlastného hnevu (napr. preto, lebo sama v detstve bola bitá a hnev vníma ako niečo zlé a zdrvujúce), potláča ho dovnútra, jej tvár sa na dieťa smeje, no „medzi riadkami“ je veľa hnevu. Dieťa z jej podvedomia naberá to, čo tam naozaj je a ukáže jej tento nespracovaný a neprijatý obsah. Syn konkrétnej mamičky jej to ukázal hlučnými záchvatmi hnevu, ktoré trvali niekoľko hodín denne. Napriek tomu, že chlapec bol ako bábo nosený, dlho dojčený, nezažil fyzický trest….i tak z neho rástlo dieťa plné napätia, vnútornej nervozity a agresie. Matka napokon musela prijať svoju vlastnú pravdu o sebe samej.

Že sama je plná bolesti a hnevu. Že vlastne nechcela tak dlho dojčiť, lebo jej to nebolo príjemné.

Že niekedy keď synovi vysvetľovala, prečo niečo nemôže robiť, bola otrávená a napätá a najradšej by len skríkla jediné slovo NIE! Že niekedy chcela od všetkého ujsť a byť sama.

Iná mama zažívala vnútorný boj, pretože podľa laktačných poradkýň mala dojčiť v noci bábätko na požiadanie. Nedokázala to. Deficit spánku ju psychicky natoľko poznačil, že sa stala len mechanicky fungujúcou postavou v domácnosti. Na vzťahovú výchovu nebola energia. Klub dojčiacich mamičiek ju ale neustále podporoval v tom, že treba len vydržať, veď v mlieku je toľko výživných látok pre bábo! Mama však pri dojčení v noci zažívala takú frustráciu a stres, že nebola schopná dieťatko na prsníku upokojiť.

V terapii rodičov sa pýtam úplne jednoduché, bazálne a zásadné otázky:

„Ako sa v tomto fungovaní cítite?“

„Je táto cesta vaša? Chcete naozaj práve toto?“

„Ak dáme nabok názor pedagógov, poradkýň, babičiek, kamarátiek, vedúcich seminárov...a pod., čo ostáva vo vašom vnútri ako odpoveď?“

Skúmame, kde rodič nechce vidieť svoje tiene, aby mu ich dieťa nemuselo ukazovať. Práca s vlastnou emocionalitou vnáša do vzťahu s deťmi uvoľnenie a najmä autenticitu.

Ak dieťa vidí pravdu, načítava pravdu a nemá k dispozícii skrytý potlačený obsah, ktorý by dieťa zrkadlilo.

Obrazne to poviem napr. takto:

Ak rodič sám fajčí a dieťa ho chce napodobňovať, rodič zbytočne bude dieťaťu hovoriť, že fajčenie je zlé. Zbytočne sa bude skrývať a tváriť sa, že nefajčí, lebo dieťa sa to aj tak dozvie.

Pravda je jednoduchá. „Vieš čo, fajčenie veľmi škodí, ja sám s tým bojujem, nejde mi to. Zatiaľ som nevyhral nad týmto nezdravým návykom.“

Rodič síce nebude v očiach dieťaťa dokonalý hrdina, ale bude to úprimný priateľ, ktorý sa nehrá na dokonalý vzor. Bude uveriteľnejší, dôveryhodnejší, ľudskejší.

Mamička hnevlivého chlapca už občas aj pleskne po zadku.

Najprv si to vyčítala, lebo TOTO PRESNE nechcela. No chlapec prestáva hrať hysterické drámy. Pracujeme na tom, aby rodičia prijali svoj hnev a začali prejavovať hranice, ktoré syn bude schopný vidieť a rešpektovať. Lebo hranice dávajú bezpečie. Ak ich dieťa nevidí, je v úzkosti a stupňuje svoje vyžadovanie. Pracujeme na vlastných zraneniach z detských čias, aby dôvodom na trpezlivosť nebola vlastná bolesť rodiča… ale bola ním LÁSKA.

Ak som na dieťa milá, lebo sa bojím, že ma nebude mať rado, nebude to fungovať. Ak som na dieťa milá, lebo to naozaj z lásky cítim, je to tak dobre.

Poznám i rodinu, kde vzťahová výchova naozaj funguje. Dieťa je spokojné, šťastné a radostné. Prečo?

Rodičia neskryli svoje tiene. Prijali seba, pracujú na sebe samých, nehľadajú riešenie v knihách a webinároch… idú podľa svojho vnútra a názory zvonka vnímajú len ako čiastkovú inšpiráciu. Dieťaťu hovoria jednoduchú pravdu.

Ale ani toto nie je návod.

Dôležité je, ako sa ako rodičia cítite vy a aká cesta je vaša vlastná, jediná a jedinečná.

(Lucia Kubinová, www.existencialna-terapia.sk)

JEDINEČNÉ ODOZVY NA BIZARNÚ SITUÁCIU

Súčasná realita mnohým pripadá podivná, nepredvídateľná, chaotická a náročná na adaptáciu. Pri prechádzaní vlastným procesom spracovávania tejto "korona" situácie a pozorovaní okolia, sa mi v mysli vynorila teória osobných motivácií A. Längleho. Ukázal sa mi obraz spoločnosti, kde sa jednotlivci pohybujú na konkrétnych rovinách osobných motivácií, ako planéty na svojich obežných dráhach. Preto sa mnohí ľudia dnes nevedia naladiť dialogicky jeden na druhého. Každý je momentálne na svojom "orbite" a realitu spracúva s pomocou tých, ktorí v tejto chvíli putujú s ním.

Na úrovni 1. základnej osobnej motivácie potrebujeme bezpečie, inak prežívame značnú úzkosť a obavy. V súčasnej situácii sme neustále v pocite ohrozenia z vírusu (pripomína sa v médiách v podstate nonstop, pripomínajú nám ju rúška, obmedzenia, štatistiky nakazených a pod.). Ľudia obávajúci sa o bazálne bezpečie a prežitie (seba alebo blízkych), sa potrebujú opierať o konkrétne kroky, ktoré ich podržia. Preto oprávnene obhajujú nariadené opatrenia, sledujú priebehy ochorenia, dodržiavajú bezpečnú vzdialenosť, nosia rúška, chcú chrániť zdravie a prežitie. Hýbateľom je tu strach. Na tejto "obežnej dráhe" si rozumejú ľudia vyhľadávajúci bezpečie. Úzkostným klientom je potrebné v prvom rade pomôcť chopiť sa opory, dať sa do ochrany a spočinúť v bezpečnom priestore.

Na úrovni 2. základnej osobnej motivácie potrebujeme zažívať radosť a blízkosť. Ľudia pohybujúci sa na "orbite" chuti do života, sa na zachovanie bezpečia primárne neorientujú (bezpečie nie je ich bazálna téma), potrebujú blízkosť vo vzťahoch, inak by prežívali smútok, prázdno, apatiu a depresiu. Na myseľ mi prichádzajú klienti s depresiami, ktorých nariadená izolácia trápi oveľa viac ako strach z choroby. Pomáha im zdieľanie s inými, starostlivosť zo strany blízkych, prežívanie krásna, prírody, umenia. I človeka, ktorý depresiou netrpí, môže dlhodobá izolácia frustrovať, zvlášť , ak nie je jasné, ako dlho bude trvať a či má zmysel, keďže vírus tu zrejme ostane. Pestovať vzťahy, nehu a blízkosť ostáva základnou hodnotou aj pre zdravých, nieto ešte depresiou trpiacich ľudí.

Na úrovni 3. osobnej motivácie sa potrebujeme prejaviť ako jedinečné bytosti s vlastným názorom a postojom. Tento "orbit" predstavuje momentálne sféru nesmiernych konfliktov. Volanie po slobodnej existencii, po možnosti prejavenia svojej individuality sa priamo bije s donucujúcim tónom vládnych nariadení. Mnohí ľudia sa v tejto situácii cítia neslobodne a dávajú najavo nesúhlas formou pasívnych či aktívnych protestov. Zaznieva otázka, či nariadenia majú chrániť primárne naše zdravie, alebo či už ide o neetické, ba hrubo amorálne zasahovanie do ústavných práv a slobôd. Hýbateľom sú hranice (čo ešte necháme k sebe prísť a čo už nie? Kde končí moja sloboda a začína sloboda iného človeka?), čo prináša aj emócie hnevu a odporu. Dá sa obrazne povedať, že táto rovina je najhlučnejšia.

Úroveň 4. existenciálnej motivácie je spojená s nachádzaním zmysluplného v živote. Vidím tu ľudí, ktorí nachádzajú odpovede na súčasné dianie v dimenzii duchovna. Napr. hodnota danej reality môže spočívať v tom, že izoláciu využijeme na meditácie, pestovanie vzťahov k najbližším, k opusteniu konzumného spôsobu života, k intenzívnejšiemu prežívaniu prítomnosti a pod. Zmysel je hýbateľom na tomto "orbite" a stretávajú sa tu ľudia s podobným spirituálnym naladením. Je nápomocné odovzdať sa vyššiemu transcendentálnemu princípu, ak pozemské snahy neprinášajú potrebné zmeny.

Čo považujem za liečivé a hojivé v tejto ozaj bizarnej realite? Zistila som pri svojej vlastnej ceste po všetkých 4 "orbitoch", že veľmi pomáha NECHAŤ seba aj iných na svojich rovinách, aby sa tam so situáciou vyrovnávali. Človek, ktorý trpí úzkosťou a potrebuje zdravie veľmi chrániť, nemôže chápať človeka trpiaceho depresiou, ktorý potrebuje blízkosť a tá je pre neho oveľa viac ako zdravie v živote, ktorý "ho nebaví žiť".

Človek, ktorý potrebuje cítiť osobnú slobodu a autenticky vyjadruje svoj postoj v odmietaní vládnych nariadení, nemôže rozumieť meditujúcemu vitariánovi, ktorý situáciu vníma ako výzvu k tichu so sebou samým. Rešpekt k 4 základným osobným motivačným rovinám nespočíva len v tom rešpektovať iného človeka, ktorý putuje inde ako ja sám. Ale rešpektovať aj seba samého, ktorý putujem dnes možno na 1. dráhe a o týždeň už na 2. alebo 3.

Okrem toho nielen putujeme na svojich obežných dráhach, no nachádzame sa v tej istej galaxii. Jediná cesta, ako to ustáť bez katastrofy, je nenarážať do seba s požiadavkou, aby všetci boli ako my a putovali rovnako. Nie je to možné.

Teóriu základných osobných motivácií som použila ako didaktickú pomôcku pre vysvetlenie. Samozrejme, že nie sme stále a striktne kategorizovaní v 4 "škatuľkách". Ide skôr o priblíženie problému, ktorému momentálne čelíme všetci spolu, a tým je bizarná realita, v akej sme sa ocitli. Spracúvajme si ju tak, ako momentálne my sami pre seba vieme. Bez nároku, že iní to majú spracúvať rovnako. Nemôžu. Motivácie sú ako schody... k zmysluplnosti treba prejsť všetky.

(Lucia Kubinová)

KONIEC HĽADANIA

Stáročia opakovaná pravda o tom, že šťastie začína vo vlastnom vnútri, je aj jadrom terapeutického procesu. V sebe samom je kľúč k naplnenému životu. Kráľovstvo nebeské máme hľadať v sebe..

Filozofické, psychologické, duchovné knihy, semináre, prednášky, kurzy a procesy... všade budeme počuť túto jednoduchú a neotrasiteľnú pravdu.

Prečo potom stále hľadáme a takú dlhú dobu nevieme nájsť to "v sebe"?

Ako sa táto jednoduchá pravda teda žije?

Ak mi je mizerne, kde v sebe mám nájsť šťastie?

Či už klienti alebo aj ja sama, mnohí z nás prechádzali alebo stále prechádzajú etapou hľadania. Snaha objaviť zdroj šťastia a pokoja je nám ľuďom vlastná, a preto je prirodzené, že hľadáme.

Možno v knihách...

alebo vo vzťahoch...

alebo v cestovaní...

v duchovných náukách...

v bylinkách...

v kurzoch...

v nakupovaní...

v afirmáciách...

v drogách...

v lese...

v neustálom sebarozvoji...

a tak ďalej.

A aj tak to stále nie je ono...

Tiež som dlho hľadala. Po nespočetných seminároch a kurzoch som odcestovala do Indie, kde som v chráme meditovala a očakávala, že tu už sa musí niečo stať. Tu už dosiahnem povestný vnútorný pokoj a blaženosť.

Po návrate domov som zistila, že som sa nijako nezmenila. Nič prevratné sa vo mne nestalo, ostala som tou istou, ako som tam šla.

A predsa bolo všetko iné...

Ak som cítila smútok, bol tam smútok.. ale žiadny odpor voči nemu.

Ak som cítila hnev, prežívala som ho taký, aký bol, bez výčitiek a potláčania.

Ak som cítila radosť, bola číra a prítomná..nič iné vtedy neexistovalo.

Ak ma niečo bolelo, pýtala som sa samej seba, čo potrebujem.. oddych? Ibuprofen? Čaj? Viac času pre seba?

Už to nebolo bezbrehé hľadanie a surfovanie s cieľom "niekde" objaviť riešenie.

Pýtala som sa seba.

Pri konflikte s iným človekom som pozorovala svoje emócie...boli niekedy náročné a silné... ale nebol voči nim odpor. Išli cezo mňa a moja pozornosť smerovala k sebe a nie k obviňovaniu iných. Čo ten konflikt hovorí o mne?

Stále viac a hlbšie chápem, že my ľudia nehľadáme šťastie. Hľadáme lásku k sebe samým. Nevieme sa predsa 24 hodín smiať. Potrebujeme sa ale 24 hodín prijímať a ľúbiť. To je šťastie. Láska je to kráľovstvo ... láska k sebe i keď nie som šťastná.

Toto nám knihy nedajú. Nie je to záležitosť rozumu. Nie je to záležitosť vonkajška.

Dýchaj. Drž sa v náruči.

To je celé...

(Lucia Kubinová: www.existencialna-terapia.sk)

Blog

Kontakt

Právne údaje

Facebook page