Blog

VÍRUSOM SPOMALENÁ EXISTENCIA – ako sa tešiť?

 

Život sa odrazu zabrzdil. Niektorí z nás vítajú toto pomalé tempo ako dlho očakávanú príležitosť k oddychu a trávia čas so svojimi blízkymi s pocitom naplnenia. Konečne je rodina spolu a môže viac komunikovať, viac vnímať blízkosť, venovať sa, hrať sa, relaxovať.

Mnohí sa tešia aj neodškriepiteľnému faktu, že sa mení poradie priorít na osobnej i globálnej úrovni. Napokon stíchol ruch v nákupných centrách, pozornosť ľudí sa masívne vtiahla do centra domovov. Najdôležitejšie hodnoty teraz začali byť zdravie, rodina, bezpečie, solidarita, vzájomnosť. Často sa ako hodnota objavuje humor, ktorý celú situáciu odľahčuje a povzbudzuje ducha. Pozorujem vzostup tvorivosti a hravosti, ľudia si šijú zábavné rúška, natáčajú vtipné inštruktážne videá, robia koláže, kreslia vtipy, píšu mnoho úvah a rôznych článkov.

Šťastlivci sú tí, ktorí vedia plynúť s tokom života a takéto spomalenie existencie vnímajú ako dar.

Čo ale s ľuďmi, ktorých existencia už pomalá bola? Čo pre nich znamená ďalšie pridusenie už aj tak sotva dýchajúceho života?

Hovorím o ľuďoch, ktorých trápi depresia, či už ako diagnóza v plnom prejave, alebo nastupujúce depresívne ladenie, zakrádajúca sa pasivita a nezáujem. Dosiaľ tu bol ešte aký-taký pohyb. Na návštevu prišli priatelia, rodina, známi. Dalo sa občas ísť do kina, do divadla, na plaváreň, do sauny… .

Čo teraz?

Minule sme hovorili o dôležitosti opory a ochrany. Ak máme aspoň toto zabezpečené, je možné začať vytvárať postupne aj príležitosti k radosti.

Na myseľ mi prichádza jedna pani, ktorá po prepuknutí pandémie a zavedení karanténnych opatrení pocítila takú obrovskú prázdnotu, že ju začalo zvierať na hrudi. Doteraz aj popri svojej depresii plnej negatívnych myšlienok, dokázala podávať výkon, ktorý jej pomáhal depresiu nevnímať tak silno. Práca šla ťažko, ale bolo tu aspoň niečo. Teraz nie je nič, len obrovské PRÁZDNO a TICHO.

Áno, s rodičmi si môže volať. Ale na to povie, že telefonát nenahradí osobný kontakt. V tom má pravdu.

Čo s takouto prázdnotou, ak nemáme v živote pohyb, sme nútení zastavovať, nemáme náplň, nepracujeme, nie sú tu priatelia, nemôžeme do kina… ?

Je dobré si uvedomiť znova a znova, že máme bezpečný priestor bytu či domu. Od tejto kotvy sa odvíja ďalší proces. Ak sme boli zvyknutí na výkon ako na jediný zdroj naplnenia, nútená izolácia a nečinnosť môžu vyvolať apatiu, bezradnosť a potácanie sa v nudne plynúcich dňoch. A ku všetkému bez videnia jasného konca.

V takejto situácii je dobré okrem uvedomenia si kotvy, začať miesto pracovného výkonu a námahy skúšať privádzať do tela život iným spôsobom. Ak je depresia hlbšia, stačí málo, aby sa človek nemusel veľmi nútiť, čo by bolo kontraproduktívne. Okúpať sa vo vani, vnímať teplo vody, vnímať vôňu šampónu, zapáliť si sviečky. Pozrieť si rozprávku s dobrým koncom. Počúvať hudbu. Dať si chutné jedlo. Zapojiť zmysly, ktoré tvoria kanály pre energiu života. Stačí preciťovať zmyslami, výkon nie je v tejto chvíli potrebný. Navodenie blízkosti k telu je blahodárne, podporujúce, oslovujúce. Postupne sa stojaca energia rozprúdi.

Človek, ktorý diagnózou depresie netrpí, ale má depresívne ladenie, môže mať energiu aj na tanec doma (či už spontánny, alebo pomocou inštruktážnych videí), maľovanie, karaoke, písanie básní, chodenie do prírody, varenie nových pokrmov. Veľakrát je potrebné skúšať rôzne činnosti (tvorivé alebo relaxačné), aby nastalo oslovenie. Časom sa ukáže niečo, čo vťahuje, prináša potešenie, rozptýlenie, počiatok radosti a naplnenia.

Do karanténnych dní môže prísť vrúcnosť, láskavosť, vôňa a chuť.

Bránou sú zmysly. Zanechať výkon. Dopriať si.

Toto stačí.

(Lucia Kubinová, www.existencialna-terapia.sk)