Blog

VZŤAHOVÁ VÝCHOVA, KONTAKTNÁ VÝCHOVA, NEVÝCHOVA.

 

PREČO NIEKOMU FUNGUJÚ A INÝM NIE?

Dostávam sa k téme, ktorá sa často objavuje v mojom pracovnom i osobnom prostredí, a preto sa na ňu idem pozrieť existenciálnym pohľadom. Téma taká komplexná, zložitá, závažná… a predsa v nej hľadáme jednoduché účinné riešenia.

Výchova dieťaťa je slovné spojenie, ktoré v súčasnosti stráca svoju silu. Nahrádza sa inými pojmami, ako napr. nevýchova, vzťah, pôsobenie, vzájomné ovplyvňovanie. Staršie poňatie výchovy, kde rodič reprezentoval autoritu, sa postupne vytráca. Deti sú v rovnocennom vzťahu s rodičmi, ich potreby sú brané vážne, často naplnené okamžite a bez váhania.

Na jednej strane stoja spomienky generácie súčasných rodičov, ktorí pamätajú striktnú a autoritatívnu výchovu. Tieto mamy a otcovia uplatňujú jemnejšie prístupy, vzťahovo orientovanú výchovu (respektíve dnes často skloňovanú Nevýchovu). Na druhej strane stojí do očí bijúca realita narcisticky sa prejavujúcich detí a mládeže, ktorí nemajú problém vulgárne vynadať babičke v autobuse.

Kde je teda zlatá stredná cesta? Prečo nie je jasné, ktorý prístup je ten správny? Prečo aj urputné hľadanie strednej cesty zlyhalo a stáča sa do extrému?

V terapeutickej praxi sa rodičia sťažujú na to, že ich známym veľmi dobre funguje tzv. Nevýchova, prípadne typ vzťahovej a kontaktnej výchovy, kde dieťa je matkou nosené, dojčené často až do 4 rokov veku, nezažíva tlak ani tresty zo strany rodičov. Rodičia dieťaťu vysvetľujú, prečo niečo robiť nemôže, trpezlivo ukazujú, ako sa žije v tomto svete. Vysvetľujú a vysvetľujú...

Niektorým klientom tento prístup doslova „vyliezol na hlavu“. Čím viac vysvetľujú, tým agresívnejšie sa dieťa správa. Tým urputnejšie tlačí na rodiča, aby sa viac prejavil. Snaživé mamy veľa vydržia. Niektoré boli trpezlivé tak dlho, že skončili na silných antidepresívach. Z dieťaťa rastie nezvládnuteľný a problematický „frkan“, ktorý nevie, kde sú hranice. Kniha o vzťahovej výchove v nejednom prípade letela do smetí.

Ako je možné, že niektorým rodičom tieto prístupy ukážkovo fungujú a iným nie?

Ak sa dívam na rodinu fenomenologicky, uvidím veľmi špecifické a jedinečné prostredie s originálnym zoskupením ľudí. Títo navzájom prepojení ľudia majú v sebe svoje jedinečné príbehy a v podvedomí jedinečný obsah. Podvedomie rodiča je priamo skenované deťmi a tie ho bez zábran ukazujú ako zrkadlo.

Napr. matka dieťaťa chce byť milou a trpezlivou mamou, obáva sa vlastného hnevu (napr. preto, lebo sama v detstve bola bitá a hnev vníma ako niečo zlé a zdrvujúce), potláča ho dovnútra, jej tvár sa na dieťa smeje, no „medzi riadkami“ je veľa hnevu. Dieťa z jej podvedomia naberá to, čo tam naozaj je a ukáže jej tento nespracovaný a neprijatý obsah. Syn konkrétnej mamičky jej to ukázal hlučnými záchvatmi hnevu, ktoré trvali niekoľko hodín denne. Napriek tomu, že chlapec bol ako bábo nosený, dlho dojčený, nezažil fyzický trest….i tak z neho rástlo dieťa plné napätia, vnútornej nervozity a agresie. Matka napokon musela prijať svoju vlastnú pravdu o sebe samej.

Že sama je plná bolesti a hnevu. Že vlastne nechcela tak dlho dojčiť, lebo jej to nebolo príjemné.

Že niekedy keď synovi vysvetľovala, prečo niečo nemôže robiť, bola otrávená a napätá a najradšej by len skríkla jediné slovo NIE! Že niekedy chcela od všetkého ujsť a byť sama.

Iná mama zažívala vnútorný boj, pretože podľa laktačných poradkýň mala dojčiť v noci bábätko na požiadanie. Nedokázala to. Deficit spánku ju psychicky natoľko poznačil, že sa stala len mechanicky fungujúcou postavou v domácnosti. Na vzťahovú výchovu nebola energia. Klub dojčiacich mamičiek ju ale neustále podporoval v tom, že treba len vydržať, veď v mlieku je toľko výživných látok pre bábo! Mama však pri dojčení v noci zažívala takú frustráciu a stres, že nebola schopná dieťatko na prsníku upokojiť.

V terapii rodičov sa pýtam úplne jednoduché, bazálne a zásadné otázky:

„Ako sa v tomto fungovaní cítite?“

„Je táto cesta vaša? Chcete naozaj práve toto?“

„Ak dáme nabok názor pedagógov, poradkýň, babičiek, kamarátiek, vedúcich seminárov...a pod., čo ostáva vo vašom vnútri ako odpoveď?“

Skúmame, kde rodič nechce vidieť svoje tiene, aby mu ich dieťa nemuselo ukazovať. Práca s vlastnou emocionalitou vnáša do vzťahu s deťmi uvoľnenie a najmä autenticitu.

Ak dieťa vidí pravdu, načítava pravdu a nemá k dispozícii skrytý potlačený obsah, ktorý by dieťa zrkadlilo.

Obrazne to poviem napr. takto:

Ak rodič sám fajčí a dieťa ho chce napodobňovať, rodič zbytočne bude dieťaťu hovoriť, že fajčenie je zlé. Zbytočne sa bude skrývať a tváriť sa, že nefajčí, lebo dieťa sa to aj tak dozvie.

Pravda je jednoduchá. „Vieš čo, fajčenie veľmi škodí, ja sám s tým bojujem, nejde mi to. Zatiaľ som nevyhral nad týmto nezdravým návykom.“

Rodič síce nebude v očiach dieťaťa dokonalý hrdina, ale bude to úprimný priateľ, ktorý sa nehrá na dokonalý vzor. Bude uveriteľnejší, dôveryhodnejší, ľudskejší.

Mamička hnevlivého chlapca už občas aj pleskne po zadku.

Najprv si to vyčítala, lebo TOTO PRESNE nechcela. No chlapec prestáva hrať hysterické drámy. Pracujeme na tom, aby rodičia prijali svoj hnev a začali prejavovať hranice, ktoré syn bude schopný vidieť a rešpektovať. Lebo hranice dávajú bezpečie. Ak ich dieťa nevidí, je v úzkosti a stupňuje svoje vyžadovanie. Pracujeme na vlastných zraneniach z detských čias, aby dôvodom na trpezlivosť nebola vlastná bolesť rodiča… ale bola ním LÁSKA.

Ak som na dieťa milá, lebo sa bojím, že ma nebude mať rado, nebude to fungovať. Ak som na dieťa milá, lebo to naozaj z lásky cítim, je to tak dobre.

Poznám i rodinu, kde vzťahová výchova naozaj funguje. Dieťa je spokojné, šťastné a radostné. Prečo?

Rodičia neskryli svoje tiene. Prijali seba, pracujú na sebe samých, nehľadajú riešenie v knihách a webinároch… idú podľa svojho vnútra a názory zvonka vnímajú len ako čiastkovú inšpiráciu. Dieťaťu hovoria jednoduchú pravdu.

Ale ani toto nie je návod.

Dôležité je, ako sa ako rodičia cítite vy a aká cesta je vaša vlastná, jediná a jedinečná.

(Lucia Kubinová, www.existencialna-terapia.sk)