Blog

NAPRIEK TOMU BUDEM ŽIŤ

 

Pri intenzívnych a hlbokých procesoch s klientami v čase dlhotrvajúcej kovidovej krízy, sa začala pomerne často objavovať téma, ktorá bola dlhší čas nevyslovená. Bola úplne logicky prekrytá bazálnou obavou o zdravie a celkové fyzické prežívanie tejto náročnej situácie. Po dlhých mesiacoch sa ale psychika postupne adaptovala - u niektorých si našla oporu v bezpečnostných opatreniach, u iného v dôvere v silu imunity tela. Dlhodobo existovať len v udržiavaní bezpečia nie je úplne možné. Zvlášť u mládeže je to priam nemožné. V človeku totiž žije neutichajúca túžba po radosti, po vzťahoch, po zážitkoch. Bez žitia vzťahov sa priplíži depresia.

S klientami sa dívame na možnosti, ako žiť napriek obmedzeniam, napriek atmosfére v spoločnosti, ktorá je teraz všeobecne ťaživá a dusivá (doslova dusivá v respirátoroch).

Objavuje sa téma, ktorá ako lekno začína klíčiť v bahne - symbolicky ide o bahno a tiene našich strachov a úzkostí, ku ktorým sa chtiac či nechtiac musíme priblížiť. Ide o tému hľadania zmyslu v realite, ktorú obsádza vírus a kolektívny strach. Zmysel ako hodnota, ktorú si individuálna bytosť volí ako najlepšiu z možných hodnôt, vyrastá z bahna a rozvíja sa ako nádherný kvet. Žiari na emocionálnych vodách a tým, že povstal z bahna, disponuje nesmiernou silou.

Človek, ktorý sa bol ochotný pozrieť do osobného "bahna" a nájsť tam výživu pre novo nájdenú hodnotu, prestal hľadať skratkovité východiská a úniky (napr. v alkohole, počítačových hrách a pod.). Dozrel v bytosť, ktorá si jasne a osobne volí, čo bude robiť a čím žiť v danej realite. Uvediem príklad.

Mnohí (mladí ale aj niektorí starší ľudia) boli zvyknutí na bohatý sociálny život, na časté návštevy klubov, diskoték, divadiel, pohostinstiev, reštaurácií a kaviarní a okrem toho sa mnohí venovali cvičeniu vo fitkách a telocvičniach, navštevovali záujmové kurzy. Úplne zrozumiteľne ich drasticky zasiahli zákazy a obmedzenia. Nielen, že čelia strachu o svoje zdravie a zdravie blízkych, museli sa v prvých mesiacoch vyrovnávať s nárazovou zmenou svojho režimu dní.

S klientami sa v procese dostávame k témam, ktoré teraz majú čas a priestor prísť. Ide o hlboké emocionálne zranenia z minulosti, doteraz precízne ukryté pod množstvom aktivít a stretnutí s inými ľuďmi. Tieto osobné bolesti sa logicky ozvú, keď nie je veľa iných podnetov a podvedomie začne "presakovať" skrz to ticho a nehybnosť lockdownových dní. Zvlášť partnerské vzťahy urýchľujú tento proces, lebo dvojica si navzájom zrkadlí obsahy podvedomia a opäť... niet veľmi kam ujsť. Často počujem od klientov: "Kamaráti sa boja vírusu a nechcú sa stretávať." "Niet kam ísť."

Ako žiť v takej náhlej konfrontácii so sebou samým, navyše ak to najbližší podčiarkujú svojimi reakciami, ktoré v ponorkovej atmosfére tak "strašne lezú na nervy".

V prvom rade potrebujeme odbremeniť podvedomie od neustáleho dookola sa opakujúceho programovania strachu. Počúvať dennodenne niekoľko hodín len o tom, aké nebezpečenstvo nám hrozí, aké sú štatistiky, čo zlé sa stalo a pod. prehlbuje bezbrehú úzkosť a bezmocnosť. Nejde o útek od reality a zakrývanie očí, ale o základné zachovanie si psychickej sily a integrity osobnosti. Vieme, že opakovanie sa hlboko zarýva a ukotvuje v podvedomí. Ak denne už celý rok počúvame len o nebezpečenstve, je zrejmé, že podvedomie sa naplní prevažne len strachom a prežívaním ohrozenia. Človeka tak pohltí strach a život začne byť iba o zabezpečovaní sa.

Toto odstrihnutie sa od negatívnych správ postupne vráti človeku silu a dôveru v život a v to, že na svete existuje aj dobré a pekné. Toto nám aj pomôže pri spracúvaní tém, ktoré sa otvorili v tichu a izolácii.

Postupne začíname meniť pohľad z uhla "čo sa nesmie a nedá" k tomu, "čo si dovolím a čo cítim, že chcem."

Pozornosť smeruje k tomu, čo v danej realite môže podporovať život. Často zistíme, že toho vôbec nie je tak málo. Vybavujem si mladé dievča, ktoré sa začalo aktívne venovať bicyklovaniu a online kurzom jógy, jej telo ožilo, do tváre sa vrátila radosť, vrátil sa pokojný spánok. Iní klienti objavili svet literatúry, prírody, meditácií. Predtým prepracovaní ľudia našli v sebe schopnosť relaxovať, odpočívať, vypnúť preťaženú myseľ. Poznám aj takých, čo napriek obmedzeniam žijú naďalej aktívne a dokonca pomerne spoločensky.

Záleží na tom, čo individuálna bytosť cíti a potrebuje, a najmä, kam dá ťažisko svojej sily. V. E. Frankl prežil koncentračný tábor a hovoril o vzdornej sile Ducha, ktorý si aj v obmedzených podmienkach ponecháva svoj potenciál a nastavenie žiť slobodne. To nám nikto vziať nemôže.

Ak sme sa stretli a zaoberali svojimi úzkosťami a strachom dostatočne hlboko a osobne (myslím tým, pozrieť sa na svoje vlastné obavy a bloky, nie sa zaoberať strachom kolektívu), môže na emocionálnych vodách rozkvitnúť nový kvet. Silný, jedinečný, vzácny svojou silou preraziť vrstvy bahna a žiť zmysluplne.

(Lucia Kubinová, www.existencialna-terapia.sk)