Blog

Narcizmus nie je nadávka. Je to bolesť.

Súčasný spoločenský systém priamo alebo nepriamo podporuje najmä narcistické tendencie v správaní človeka. 
Narcizmus sa vo všeobecnosti vyznačuje popieraním skutočného Ja a podporou falošného grandiózneho Ja. Jednotlivec si tak zabezpečuje uznanie a ocenenie, nakoľko jeho skutočné vnútro nie je bezpodmienečne prijímané. 
Ak dieťa v rodine zažilo odmietajúcich, nevšímavých alebo naopak prehnane starostlivých rodičov, vybudovalo si svet vlastných fantázií, kde samo seba vidí ako uctievané, dokonalé, nezávislé. Tento sebaobraz je nesmierne krehký, nakoľko povstal len z predstáv a prianí. Obranný mechanizmus, ktorý nesie prvky vlastnej grandióznosti, je súčasnou spoločnosťou značne podporovaný. Všimnime si napr. často vôbec neskrývané uprednostňovanie zamestnancov, ktorí sú opakovane ochotní robiť nadčasy, nebrať si dovolenku, chodiť do práce aj napriek chorobe, mamičky s už odrastenými deťmi, ľudí ďaleko pred dôchodkovým vekom a pod. Žijeme v atmosfére tlaku na výkon, strachu zo straty pracovného miesta, strachu zo straty spoločenského uznania a následnej ochoty obetovať svoje skutočné Ja (reálne túžby, hodnoty a tvorivý potenciál). 

Výkon, snaha sa zavďačiť, tlačenie seba samého do dokonalosti, ktorá nikdy nemôže ústiť do zdárneho konca, to sú veľmi vyčerpávajúce nároky. Tam, kde sa stretajú tieto narcistické tendencie so spoločenskou pozíciou (časté je to napr. u manažérov v korporátnych podnikoch), po čase hrozí vyhorenie prejavujúce sa ako depresia. Je potom logické, že počet psychiatrických pacientov už aj na Slovensku posledné roky tak veľmi stúpa.
T. Moore povedal výstižne v Knihe o duši: "Naša práca na seba berie narcistické vlastnosti, keď už neplní úlohu sebareflexie. Ak o túto reflexiu prídeme, začneme uvažovať o svojej reputácii, miesto aby sme sa sústredili na svoju prácu. Pokúšame sa svoj bolestný narcizmus napraviť vo vyhni výkonu, ale to nás odvracia od duše práce. Sme v pokušení nachádzať uspokojenie v druhotných náhražkách, ako sú peniaze, prestíž a ozdoby úspechu".
Je potrebné si uvedomiť, že narcistické tendencie nie je možné posudzovať v atmosfére moralizovania. Nejde totiž o zlyhanie na úrovni mravnosti a morálky. Ide o zranenie také hlboké a dávne, že človek stratil kontakt so sebou a nemohol tak s láskou integrovať svedomie. Preto sa javí ako extrémne egocentrický, nemá totiž dosah do sveta svojich reálnych emócií a už vôbec nie do vnútorného sveta iného človeka. Rohr (2001) nazval takýto obraz človeka ako „ princ sediaci v železných kachliach“. Uzatvoril sa a odstrihol od vnútorného i vonkajšieho sveta, žije vo fantázii o vlastnej grandióznosti a neomylnosti. Tento obraz je v skutočnosti obrazom nesmierneho utrpenia, bezútešnej prázdnoty a osamelosti.
Existenciálna analýza sa zaoberá liečbou takto zraneného človeka špecifickým spôsobom. Ide o postupný návrat do pravého Self s jeho reálnymi emóciami, túžbami a svedomím. Vyvedenie "princa zo železných kachiel" si žiada odvážnu princeznú, ktorá sa podujme ho oslobodiť. Tou princeznou je vlastná hlboká duša človeka.

Lucia Kubinová (www.existencialna-terapia.sk)